Baňa jednou rukou dáva a druhou berie - Rozhovor s bývalým baníkom Jozefom Mišutom
Jozef Mišuta, bývalý vedúci bane, ktorý dlhé roky pôsobil v Pezinských Rudných baniach, nám v rozhovore, okrem iného, povie o smutných, ale aj veselých chvíľach ťažkej práce v podzemí. Dnes, aj keď na dôchodku, na baníctvo nezabudol a venuje sa mu spolu s ďalšími bývalými baníkmi a sympatizantmi prostredníctvom občianskeho združenia.
Zhováral sa MAROŠ ONDREJKA 20. SEPTEMBRA 2018
Môžeme ísť rovno od začiatku. Kedy ste prvý krát zavítali do podzemia ?
„Písal sa rok 1956 a práve sa začínala moja študijná etapa na Baníckej škole v Banskej Štiavnici, kde sme sfárali na šachte Braník.“
Ako sa ďalej vyvíjala Vaša banícka Prax?
„Vtedy sme ako čerství absolventi dostávali tzv. umiestenky na jednotlivé banské závody.
Pred záverečným školským rokom si banský závod požiadal o určitý počet absolventov, ktorí boli v tom čase považovaní za banských technikov. Ja som bol pridelený na závod rudných baní v Kremnici. Z Kremnice som neskôr odišiel absolvovať povinnú vojenskú službu, no po skončení som sa do závodu opäť vrátil. Krátko po návrate ma zobrali na podnikové riaditeľstvo, kde sa otváral nový odbor bezpečnosť a hygiena práce.
Netrvalo však dlho a odbor som vystriedal najskôr za technický a potom som bol preložený na ekonomický úsek. Bola to predpríprava na závod do Banskej Hodruše, kde som robil vedúceho oddelenia práce a mzdy tzv. pamistu. V rámci podniku ma však opäť preradili do ďalšieho závodu. Tým sa dostávame do Pezinku, ktorý je mojím domovom už od roku 1969.“
Mohli by ste čitateľom, pred tým ako sa budeme baviť konkrétne o vašom pôsobení v Pezinských rudných baniach, priblížiť históriu tunajšieho baníctva?
„Pezinské baníctvo môžeme rozdeliť na stredoveké a novoveké. Podľa prvej písomnej zmienky vieme, že už v 14. Storočí sa v Pezinku baníctvo spomína. Konkrétne ide o dátum 24. Júna 1339, kedy Kráľ Karol Róbert povolil Pezinským a Svätojurským grófom Sebušovi a Petrovi, ťažiť zlato a iné kovy na svojich pozemkoch, okrem iného aj v okolí Pezinka.
V tejto listine je však zaujímavá zmienka o tom, že grófovia môžu ťažiť za podmienok, ktoré mal už pred nimi Magister Móric. O ňom sa už bohužiaľ ďalšie písomné správy nezmieňujú. Tento údaj nám však s istotou hovorí, že ťažiť sa tu začalo ešte pred rokom 1339 a podľa našich domnienok to bolo okolo roku 1310.
Ja osobne si však myslím, že korene hľadania rúd v okolitých horách siahajú ešte ďalej a to už do 13. storočia. Vychádzam zo skutočnosti, že medzi rokmi 1256-1287 už existovala osada Zumberg (severne od dnešnej Cajly), ktorú založili Nemeckí kolonisti. Tí po Tatárskych vpádoch prichádzali na naše územie. Zrejme boli medzi nimi aj odborníci v oblasti ťažby nerastných surovín a práve oni pravdepodobne začali raziť banské diela, ako prví na tomto území.
Nie je to síce zdokumentované, no vzhľadom na to, že sa osada Zumberg časom vyvinula na akúsi banskú dedinu, je vhodné situovať zrod Malokarpatského baníctva práve sem.“
“ Podľa prvej písomnej zmienky vieme, že už v 14. Storočí sa v Pezinku baníctvo spomína. Konkrétne ide o dátum 24. Júna 1339.“
Ako ďalej pokračovala ťažba zlata? Bola výhodná aj v menšom pohorí akým sú Malé Karpaty?
„Ďalšie obdobie Pezinského zlatého baníctva sa spája s menom Jozef Entzler. Entzler, ako penzionovaný správca Gemerských baní a hút, sa presťahoval k svojej dcére do Prešporku. Ako skúsený odborník vedel o banských dielach v Malých Karpatoch, a tak v roku 1774, požiadal grófsku komoru o povolenie otvárať tieto staré banské diela. Išlo hlavne o bane na zlato v mieste dnešného Slnečného údolia nad Limbachom.
O úspešnosti ťažby zlata svedčí aj zdokumentovaná pôžička, na vybudovanie vodnej nádrže tzv. tajchu. Voda z tajchu bola odvádzaná kanálmi do budovy, kde poháňala kladivá na drvenie rudy tzv. stupy. Entzler už zo svojej praxe dobre vedel o dôležitosti vody v ďalšom spracovaní rudy a preto vieme, že ak by išlo o nevýraznú ťažbu zlata, stavba tajchu by bola pre neho nevýhodná.
Oficiálny zánik Pezinského zlatého baníctva nastal v roku 1862, kedy pre nerentabilnosť Pezinok ako mesto, odkúpil všetky práva na ťažbu zlata, no stým, že v ťažbe nebude ďalej pokračovať.“
Aké ďalšie rudy sa v Pezinku ťažili?
„Koncom 18. storočia, presnejšie v roku 1790, sa začalo s ťažbou antimónu. Predpokladám, že prvotne si ťažiari chceli antimónom, v období poklesu ťažby zlata, prilepšiť.
Medzi tým sa koncom 19. storočia ťažil nepravidelne pyrit. Ešte v 20. storočí sa táto ťažba spomína v oblasti rudných polí Ferdinand a Karolína, kde bola vybudovaná aj prvá fabrika na výrobu kyseliny sírovej, ktorá sa vyrábala z pyritu.
Neskôr sa rozvinula ťažba antimónu, ktorá bola v súkromných rukách. Následne vznikol podnik ABHZ, Antimónové bane a hutné závody. Ten pôsobil do roku 1945, kedy bol vytvorený podnik rudné bane. Dovtedy existoval ako účastinárska spoločnosť, no po roku 1945 štát znárodnením týchto baní vytvoril podnik Rudné bane na farebné kovy, neskôr premenovaný iba na Rudné bane v Banskej Bystrici. Tie spravovali všetky Rudné bane na Slovensku, okrem Železorudných baní na Gemeri a Spiši a boli v ňom zahrnuté aj mastenec v Hnúšti a soľ v Prešove.
Pezinské rudné bane, a tiež takmer všetky rudné bane na Slovensku, ukončili svoju činnosť v roku 1991.“
Späť k Vášmu pôsobeniu v rudných baniach. Pezinské bane pre Vás museli byť, oproti obrovským závodom v Kremnici a Hodruši, veľkou zmenou, ako ste to vnímali?
„Pezinský závod bol stále v akomsi vývoji v prestavbe. Sociálna budova bola vybudovaná až v 60. rokoch, čiže baníci sa museli dovtedy umývať vo vode z potoka. V tom čase bola vybudovaná aj nová drviaca linka, flotačná linka a sušiareň.“
Dalo by sa povedať, že ste zažívali doslova rozvoj Pezinského závodu.
„Áno, no paradoxne aj keď už boli sociálne budovy novopostavené, baníci to stále nemali ľahké.
Antimónová štôlňa bola od sociálnej budovy vzdialená asi 500 metrov, pričom museli baníci prekonať 100 výškových metrov.
Doslova išlo do tuhého v zime, keď napadlo po kolená snehu. Brodiť sa v takej mase s náradím do kopca, dalo baníkom zabrať. Chudáci, boli unavení ešte pred tým ako začali vôbec šichtu v podzemí.“
„Ako to býva asi všade, tú ťažkú robotu si chceli chlapi spestriť rôznymi zábavnými kúskami. Dávali si jeden druhému do batoha rôzne predmety, ktoré si nevedomky odniesli až domov.“
Stalo sa za Vášho pôsobenia v Pezinských baniach aj niečo vážnejšie?
„O Bani sa hovorí, že jednou rukou dáva a druhou berie. To platilo aj u nás.
Z tých ľahších prípadov išlo väčšinou o pricviknuté prsty ťažkým lanom, čo sa stávalo často pri doprave vyťaženej horniny na povrch. Stali sa aj vážne prípady, ako keď starší komín už neudržal masu horniny a zrútil sa aj s chlapmi, ktorí na ňom čistili jednotlivé odpočívadlá.
Najhoršia udalosť sa však stala v roku 1988. Lamač s pomocníkom vtedy vŕtali horninu v dobývke a otrasy na nich uvoľnili nadstropnú horninu. Lamač bol ťažko zranený a pomocníkovi už bohužiaľ nebolo pomoci.“
Na odľahčenie by ste nám mohli priblížiť aj veselšiu stránku baníckeho života.
„Ako to býva asi všade, tú ťažkú robotu si chceli chlapi spestriť rôznymi zábavnými kúskami. Dávali si jeden druhému do batoha rôzne predmety, ktoré si nevedomky odniesli až domov. Klasika bola nasypať soľ do čaju pri nestráženej chvíľke.“
Ako sa ďalej vyvíjala ťažba v závode?
„Najväčšie množstvo vyťaženej antimónovej rudy sme zaznamenali v roku 1986, kedy sa vyťažilo vyše 46 tisíc ton rudy.
V ďalšom roku sa ešte podarilo vyťažiť podobné množstvo, no neskôr sa ťažba už len znižovala v dôsledku ťažobných a odbytových podmienok.“
Týmto sa dostávame aj k vášmu záveru pôsobenia v Pezinských rudných baniach.
„Zo závodu som odišiel v roku 1989, čo bolo dva roky pred uzatvorením Pezinských baní. Od roku 1991 som následne išiel do dôchodku.
Baníci, ktorí mali podľa zákona odrobené roky a odfárané určité množstvo šícht, mohli do penzie nastúpiť už v 50tke. Prihliadalo sa však aj na zdravotné, expozičné riziká vystaveniu prachu a radónu, ktoré sa v baniach vyskytovali.“
A čo bolo s baníkmi, ktorí po uzavretí baní nemali nárok na dôchodok?
„Viacerí kolegovia odišli robiť do podnikov, ktoré vykonávali podobnú činnosť akou bola tá banská. Napríklad razili kolektory pod Bratislavským hradom. Ďalší sa dokonca dostali pracovať až do Austrálie, kde ďalej vykonávali banskú činnosť.“
Čo všetko z banských diel môžeme do dnes v Pezinku vidieť?
„V súčasnosti sú všetky štôlne z Pezinského závodu uzavreté. Prístup je možný len do štôlní Budúcnosť a Pyritová. Ostatné štôlne sú zneprístupnené (založené betónovými tvárnicami). Aj tieto dve štôlne však nie sú zatiaľ pre verejnosť prístupné.
Okrem toho sú do dnes v lepšom aj horšom stave zachované niektoré budovy banského závodu. V okolitých lesoch sa však stále nachádzajú aj niektoré historické štôlne.“
V súčasnosti sa popularizácii baníctva venujete prostredníctvom vašej organizácie, poviete nám ako vznikla?
„Po skončení činnosti rudných baní sme sa viacerí bývalí zamestnanci Pezinského závodu, stretávali aj naďalej. Vedeli sme, že už v tej dobe existujú v Banskej Štiavnici a na Gemeri banícke spolky a tak padol návrh, prečo by sme nevytvorili aj my podobný spolok.
Jednoznačne sme sa na tom zhodli v auguste roku 2002, kedy bol následne vytvorený Malokarpatský banícky spolok v Pezinku, ako pokračovateľ Historického baníckeho krúžku zo závodu Rudné bane Pezinok z roku 1986.
Neskôr náš spolok nadviazal spoluprácu s existujúcimi baníckymi spolkami na Slovensku a v roku 2005, bol iniciátorom a spoluzakladateľom Združenia baníckych spolkov a cechov Slovenska. Ide o celoštátnu organizáciu, ktorá zastrešuje všetky banícke spolky na Slovensku.
Na začiatku nás bolo sedem zakladajúcich spolkov a neskôr sa tento orgán rozšíril až na vyše tridsať spolkov.“
„V roku 2005 bol náš spolok iniciátorom a spoluzakladateľom Združenia baníckych spolkov a cechov Slovenska.“
Akým aktivitám sa váš spolok venuje?
„Ešte pred naším pôsobením, bol v Pezinku vytvorený Banský náučný chodník, s ktorým sme však nemali nič spoločné. Ak si dobe spomínam, bol vytvorený organizáciou Slovakia Karpaty.
Tento prvý chodník mal však veľmi málo spoločného s baňami. Išiel popri niektorých štôlňach, ale boli tam zahrnuté odvetvia ako flóra a fauna , ktoré dnes patria do lesníckeho náučného chodníka. Tiež tam bola zastávka kamenice, ktoré zas zahŕňa vinohradnícky náučný chodník.
V tej dobe tieto náučné chodníky síce ešte neexistovali, ale teraz, keď už každý náučný chodník zvlášť zahŕňa tieto aspekty malokarpatskej krajiny, bolo vhodné banícky chodník vybudovať na novo. Preto sme sa rozhodli v roku 2012 vytvoriť novú vetvu Pezinského banského náučného chodníka.
Z iných aktivít môžem spomenúť, vybudovanie kaplnky sv. Klementa, na mieste spomínanej baníckej osady Zumberg. Sv. Klementovi, ako jednému z patrónov baníctva, bolo na Slovensku zasvätených niekoľko kostolov a banských diel. V Pezinku, časti Hrubá dolina, niesla po tomto svätcovi názov aj jedna stupa a štôlňa.“
A v rámci spolupráce s ostanými baníckymi spolkami?
„V roku 2008 sa náš spolok výrazne podieľal na organizácii prvého stretnutia Slovenských banských miest a obcí, pri 800. výročí založenia mesta Pezinok. Táto akcia sa veľmi priaznivo zapísala do pamäte účastníkov, ktorí na ňu do dnes spomínajú, ako na jednu z najlepších akcií zo stretnutí.
Tento rok bude Pezinok opäť organizovať už 11. Stretnutie Slovenských banských miest a obcí, ktoré sa uskutoční v dňoch 21. – 23. septembra, v čase tradičného pezinského Vinobrania.“
Rozprávame sa a sedíme spolu v expozícii Pezinského baníctva, ako sa vám podarilo vybudovať toto nevšedné múzeum?
„Mesto nám vyšlo v ústrety a ponúklo pivničné priestory Základnej umeleckej školy Eugena Suchoňa (ulica M. R. Štefánika 9). Práce sa začali v marci 2014 a pokračovali až do novembra 2015. Bolo tu odpracovaných zhruba 2000 hodín, samozrejme bez nároku na mzdu.
Práca to nebola ľahká. Napríklad táto miestnosť, kde teraz sme, bola v minulosti kuchyňa. Bolo treba dať dole obkladačky a všetky miestnosti niekoľkokrát omietnuť, premaľovať, nakoľko všetky miestnosti boli v zúboženom stave.“
Čo všetko je pre návštevníkov, ktorí sa sem rozhodnú zavítať, pripravené?
„Asi najzaujímavejšia, je kópia štôlne, kde môžete vidieť doslova autentický spôsob dolovania rudy pod zemou.
Okrem toho sú tu vystavené ukážky baníckeho náradia alebo zbierka minerálov, hornín a fosílií z oblasti Malých Karpát.
Návštevníci si môžu prísť expozíciu pozrieť v utorok a štvrtok od 13.00 do 17.00 h. Ostatné dni sa dajú vybaviť na objednávku, hlavne pri väčších počtoch.“
Nerozmýšľali ste nad vytvorením baníckeho skanzenu podobne ako je tomu v Banskej Štiavnici?
„Mali sme možnosť získať banské priestory jednej zo štôlní baníckeho závodu. Konkrétne išlo o štôlňu skladu trhavín, oproti portálu antimónovej štôlne. Bola by to veľmi vhodná štôlňa na vytvorenie skanzenu. Má 130 m dlhú chodbu s jednotlivými komorami, kde by sa mohli vytvoriť expozície.
Bohužiaľ je táto lokalita dosť od ruky. Nevedie k nej autocesta, nie je tam elektrina ani voda, čo je v dnešnej dobe pre turistov, ktorí chcú prísť doslova na miesto autom, podstatná vec. Čiže sme si povedali, keď nepríde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi a tak baňa prišla za nami do mesta.“
„Keď nepríde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi a tak baňa prišla za nami do mesta.“
Na záver by ste mohli prezradiť aké plány máte do budúcna.
„Chceli by sme opraviť budovu na nádvorí antimónovej štôlne. Momentálne na nej už prebiehajú renovačné práce. Zatiaľ sa nám podarilo opraviť steny a zabetónovať veniec. Treba ešte spraviť strešný krov. Uvidíme, ako sa nám podarí ďalej pokračovať, pretože sme naviazaní aj na iné projekty.
Chceli by sme sprístupniť časť štôlne Ferdinand na pyrit, ktorá sa nachádza na Banskom chodníku. Vybudovať ústie a sprístupniť aspoň 30 metrov, aby mohli návštevníci náučného chodníka obdivovať aj časť podzemia, nie len veci na povrchu. Spokojní si tak budú môcť povedať, že boli aj v bani, ale to necháme na budúcnosť.“
Veľmi pekne ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov v ďalšej činnosti oživovania Pezinskej banskej histórie!
„Ďakujem a ako hovoríme my baníci:“ „Zdar Boh!“
ZHOVÁRAL SA: Maroš Ondrejka
FOTO: Maroš Ondrejka a Archív Malokarpatského baníckeho spolku v Pezinku