Plody jesennej prírody

Pri prechádzke lesom, lúkami alebo skrytými hájmi sa naša myseľ príjemne uvoľňuje a zabúda na každodenné starosti, ktoré nám život prináša. Aspoň na chvíľu sa však oplatí z tohto meditatívneho momentu vystúpiť, zastaviť a rozhliadnuť sa okolo nás.

Od MAROŠA ONDREJKU 23. NOVEMBRA 2018

Prírodná špajza

Je ohromujúce ako sa príroda dokáže počas každého ročného obdobia postarať o svojich podnájomníkov.

Do lesa sa väčšinou dobre pripravíme a nabalíme si do batoha aj primeranú desiatu či obed. Pre tých, ktorí nie sú takí poctiví v prípravách má príroda prichystané prekvapenie. Chutné a zdravé pokrmy bez chemikálii a genetických modifikácii. Aj človek, ktorý v plodoch prírody nie je žiadny preborník, si určite príde na svoje. Veď kto by si nepamätal chvíle strávené u starých rodičov a známych, ktorí už z pokolenia na pokolenie tieto prírodné dary využívajú a svoje znalosti radi posúvajú ďalej.

Poďte sa snami pozrieť, čo všetko môžete pri najbližšej jesennej prechádzke v prírode zahrnúť do svojho jedálnička.

**Ruža šípová (Rosa Canina)**

Ruža šípová, ľudovo šípka, je jednou z absolútnych klasík, na ktoré môžeme pri potulkách prírodou natrafiť. Darí sa je na slnečných svahoch a teda nás privíta, ako jedna z prvých plodín, pri vstupe do lesa. To však neznamená, že ju vo vyšších polohách už nezoženieme. Vyrastie aj vo výške do 1 200 m.n.m.. Obľubuje hlavne vápenaté pôdy, priekopy, medze a háje. V Malých Karpatoch pre šípku vytvárajú dobré podmienky aj staré a opustené vinohrady. Tiež nás môže sprevádzať popri cestách alebo oploteniach.

Prečo je šípka taká obľúbená?

Je liečivé účinky poznali už starovekí Rimania, Gréci a Arabi. Zo starých čias sa dochoval aj jej druhý názov, psia ruža, pretože Rimania verili, že dokáže liečiť besnotu.

Dnes má mnoho ďalších využití. Keďže sa tento krát zameriavame na Jeseň, zaujímať nás budú práve sýto červené či oranžové plody, ktoré sa krásne ukážu na konci Júla, kedy šípke opadnú korunné lístky. Plody sú známe najmä pre vysoký obsah vitamínu C, ale aj vitamínu A, skupiny vitamínov B, P, K a minerálnych látok ako je horčík. Vďaka týmto obsiahnutým látkam tak vplýva pozitívne na naše srdce, cievy, kĺby a pomáha pri problémoch s močovým ústrojenstvom, pri hnačkách, zápchach, nespavosti, strese a bakteriálnej či vírusovej infekcii.

Najlepšie je plody nechať dozrieť do konca septembra. Keďže sú šípky odolné proti mrazu, môžeme ich prakticky zbierať až do zimy. Najmä keď prejdú prvými mrazmi zmäknú a ich lahodnú džemovitú dužinu si môžeme vytlačiť na jazyk priamo pri zbere.

K jej ďalšiemu chutnému využitiu patria džemy, zaváraniny, čaje či domáce vínka alebo likéry.

**Slivka trnková (Prunus spinosa)**

Slivka trnková je známa aj pod menom trnka obyčajná alebo len trnka. Niektorými vlastnosťami sa ponáša na svoju kolegyňu šípku spomínanú vyššie v článku. Nie je na tom nič divné, keďže pochádzajú z rovnakej rodiny ružovitých. Rastú v krovinách alebo ich môžeme nájsť v tesnom zoskupení so šípkami, nakoľko obľubujú rovnaké stanovištia.

Trpká trnka s mnohorakým využitím

Zrejú od začiatku septembra do konca októbra. Podobne ako pri šípke sa oplatí počkať, kým prejdú sivomodré plody mrazom. Ich chuť je inak príliš trpká a až pri sušení sa zjemňuje a sladne.

Aj trnky poznali už v antickej dobe, kedy ich využívali najmä proti hnačkám. Dnes veľmi dobre vplývajú na tráviace ústrojenstvo, na čom má podiel vysoký obsah trieslovín (trpká chuť), sacharidov, pektínov, organických kyselín a amigdalínu.

V gastronómii každého určite poteší výborný trnkový kompót, lekvár, likér alebo víno.

V minulosti sa trnková šťava ujala pri farbení textílii, na ktorej zanechala peknú svetlo modrú farbu. Pri najbližšom farbení tak určite zvážte zapojiť do hry aj trnku, ktorá nezaťažuje životné prostredie ako chemické farby.

„V minulosti sa trnková šťava ujala pri farbení textílii, na ktorej zanechala peknú svetlo modrú farbu“

**Hloh obyčajný (Crataegus laevigata)**

Hloh je ďalším členom rodiny ružovitých. Aj keď nepohrdne rovnakým životným prostredím ako šípka a trnka, radšej dáva prednosť tienistým skalnatým a krovinatým stráňam. Kríky hlohu sa tiež s obľubou vnárajú aj do prítmia lesa a jeho húštin.

Miniatúrne jabĺčka s veľkou silou

Jesenné plody pripomínajú farbou, tvarom aj chuťou miniatúrne jabĺčka. Ide o malú malvičku s dvoma jadierkami a múčnatou dužinkou. Oproti jablkám je však chuť mdlá a nevýrazná, na čom má podiel obsah trieslovín. Na rozdiel od trnky však plody nie sú trpké, čo ich robí pre konzumentov príťažlivejšími.

Značný podiel v obsahu plodov majú aj vitamíny skupiny B, C, flavonoidy, pektíny, amíny, glykozidy, karotén či taníny a saponíny.

Pre mimoriadne silný liečivý účinok hlohu na srdce, vysoký krvný tlak a cievy si získal obdiv v medicíne západných krajín. V ľudovom liečiteľstve a v ďalekej Číne poznali blahodarné účinky hlohu aj pri ženských problémoch, hnačke alebo poruchách trávenia.

Jeho plody sa nechávajú macerovať v alkohole, čím vznikajú ešte účinnejšie tinktúry. Tiež sú chutné v čajoch, lekvároch alebo kompótoch.

**Jabloň divá trpká (Malus sylvestris)**

Jabloňou uzatvárame našu rodinu ružovitých, ktorá opäť ako trnka a šípka rada rastie v lesostepiach a krovinatých slnečných stráňach. Aj keď nejde o typický lesný či lúčny plod, je hojne rozšírená pod upätím Malých Karpát.

Ovocie v lesoch

Práve divoká jabloň stála za šľachtením mnohých, dnes ušľachtilých odrôd. Nie vždy však ide práve o jabloň divú. Vinári s obľubou sadili ovocné stromy okolo svojich vinohradov a tie im, okrem lahodného nasýtenia, poskytovali v ťažkých horúcich dňoch príjemný chládok. Po opustení vinohradov sa o ovocné stromy nemal kto starať a tak sa mohli divoko rozrásť do krajiny. Tiež starousadlíci, ktorí obývali samoty hlboko v lese, prispeli k rozšíreniu kultivovaných ovocných drevín späť medzi divoké druhy. Preto niet divu, že pri potulkách bukovými či dubovými lesmi neraz narazíme na starú čerešňu, slivku alebo hrušku.

Dnes divoká jabloň, pre jej nadmerne kyslú chuť, slúži hlavne ako potrava pre divú zver, no v čase núdze príjemne osvieži aj pocestného.

„Starousadlíci prispeli k rozšíreniu kultivovaných ovocných drevín späť medzi divoké druhy. Preto niet divu, že pri potulkách bukovými či dubovými lesmi neraz narazíme na starú čerešňu, slivku alebo hrušku.“

**Gaštan jedlý (Castanea sativa)**

Tento orech je absolútnou legendou spomedzi jesenných plodov, ktorej pečená vôňa sa v týchto dňoch rozlieha po nejednom námestí a jarmoku. Okrem toho si asi mnohí tiež predstavia tradične známe gaštanové pyré – lahôdku s pomedzi dezertov.

Chlebový strom

Označenie gaštana za legendu má korene v dávnej minulosti. Gaštan je jednou z najstarších drevín sveta. V časoch zlej úrody sa z jeho plodov stala hlavná náhrada obilnín a zemiakov. Aj preto dostal označenie ako „chlebový strom“.

Vďaka hlbokým koreňom odoláva prírodným kalamitám, zmohutnie a prežíva aj niekoľko storočí. Jednotlivcov alebo celé gaštanice môžeme nájsť na okraji bukových lesov alebo dubových hájov.

Plody sú obalené tobolkou s ostrými pichliačmi tzv. ježkom, ktorý zreje od začiatku septembra až do konca októbra. Koniec októbra je asi najlepším obdobím na zber. Ježkovia sa sami otvárajú a tak sa vyhneme nepríjemným bodnutiam. Ale aj tento ježko má svoj význam. Bráni divej zvery požierať plody, pred tým ako dozrú a budú mať šancu rozšíriť svoje pokolenie.

„Gaštan je jednou z najstarších drevín sveta. V časoch zlej úrody sa z jeho plodov stala hlavná náhrada obilnín a zemiakov“

Multivitamínový strom

Ako náhradu za zemiaky si ho ľud vybral najmä pre jeho spoločný nízky obsah vody a vysoký obsah sacharidov. Vo svojom obsahu však ďaleko prevyšuje klasické obilie a zemiaky. Ďalšou zložkou je vláknina, bielkoviny, esenciálne mastné kyseliny, vitamíny skupiny B, C a E. K tomu všetkému sa pridávajú minerálne látky draslík, fosfor, horčík vápnik, mangán, zinok, železo a látky prospešné pre organizmus ako karotén, biotín a kyselina pantoténová.

Plody sa osvedčili pri nechutenstve, chudokrvnosti, psychickej záťaži alebo pri liečbe obličiek.

Chráňme si legendu

Tento strom nabitý energiou však sám začína trpieť na rakovinou kôry a hubové ochorenia. Ide o následok nestarostlivosti o cudzokrajné druhy, ktoré v minulosti okrem iného našli vhodné prostredie, s miernou klímou, aj na svahoch Malých Karpát. Preto si musíme uvedomiť, že pri zbere nesmieme strom drancovať a olamovať vetvi alebo kôru, ktorá strom chráni pred chorobami.

Huby

Článok završujeme kategóriou, ktorá snáď nemá vo svete obdoby. O týchto lesných delikatesách zrejme netreba ani písať. Možno len menšiu zaujímavosť z minulosti, kedy sa huby zaraďovali medzi rastliny. Spôsob čerpania výživy sa však viac podobá živočíchom, ktorí sú rovnako ako huby závislí na tvorbe biomasy. Huby tiež nie sú schopné fotosyntézy a nevedia si samy vytvárať organické látky potrebné k rastu. Obživu najviac získavajú z odumretých organizmov, parazitujú na iných organizmoch alebo s nimi žijú v symbióze.

Zbierajme s rozumom

Listnaté lesy Malých Karpát a teplá klíma s dostatočným prísunom zrážok vytvárajú dokonalé podmienky pre rast početných druhov húb a hríbov. Pri zbere však musíme mať na pamäti, že nie všetky druhy sú jedlé či nejedovaté. Okrem toho aj tu, ako pri všetkých ďalších plodoch, sa musíme riadiť pravidlom, že les nepatrí len nám a s jeho nádielkou sa musíme podeliť aj s ostatnými obyvateľmi našej prírody.

Na záver si pozrite niektoré najčastejšie sa vyskytujúce huby v malokarpatských lesoch.