Tajuplné miesta Malých Karpát | Bratislavské predhorie

V druhom diely seriálu Tajuplné miesta Malých Karpát vás zavedieme o čosi nižšie od Devínskej Kobyly, ktorú sme prebádali minule. Táto časť Malých Karpát sa nazýva Bratislavské predhorie a spolu s Devínskou bránou, Devínskou Kobylou a Lamačskou bránou tvoria najzápadnejšiu časť Karpát tzv. Devínske Karpaty. Urobíme si vychádzku, pri ktorej objavíme kus neblahej histórie, spoznáme pozoruhodnú minulosť jedného z najnavštevovanejších miest obyvateľov Karlovej Vsi a nakoniec prejdeme prírodou, nad ktorou človek už nedrží svoju vladársku ruku. To všetko a ešte viac môžeme zažiť na malom kúsku Malokarpatskej krajiny, len pár hodín chôdze vzdialenej od nášho hlavného mesta.

Od MAROŠA ONDREJKU 6. DECEMBRA 2019

Malo to byť pokrokové sídlisko

Začíname na sídlisku Dlhé Diely, ktoré je samo o sebe tajuplné. Najmä jeho vznik na zalesnenom kopci, kde sa v minulosti pestoval vinič, známy rakúsko-uhorský Karloveský egreš a stálo na ňom len pár osamotených domčekov starousadlíkov.

Za komunizmu však prekážkou nebolo takmer nič, a tak namieste vidieckeho kopca vyrástlo moderné sídlisko, ktoré malo hostiť až 15 tisíc nových obyvateľov. Plány boli na tú dobu veľmi pokrokové a prvotný koncept Dlhých Dielov bol ukážkovým sídliskom výkvetu vtedajších najlepších socialistických architektov.

Naši súdruhovia sa bohužiaľ finančne prerátali a z grandiózneho plánu zostalo len ďalšie nudné sídlisko, so svojimi králikárňami v podobe panelových domov. Nič to! Veď lokalita bola a stále je veľmi lukratívna. Výhľad na Rakúske Hainburgské vrchy, blízke Karloveské rameno, kde si v Dunajskej zátoke môžete nerušene skúšať vodné športy či rekreácia v susediacom lese robia Dlhé Diely naozaj jedinečným miestom pre život. Mimochodom vedeli ste, že Hainburgské vrchy sú častou Malých Karpát, ktoré od svojho veľkého brata oddelil pred miliónmi rokov Dunaj?

Dosť však bolo rozjímania nad našimi sídliskami, my máme pred sebou ešte dlhú cestu, kde domy nahradia stromy a ľudí divá zver.

Miesto pre rekreáciu

Z konečnej zastávky Dlhých Dielov – Kuklovská sa vydávame po asfaltovej ceste, modrou turistickou značkou, hore do lesov. Po chvíli asfaltku opúšťame ľavostranným lesným chodníkom, ktorý nás dovedie na nezalesnený vrchol kopca. Miestny lúku na kopci ľudovo nazývajú „kukuričák“ alebo pasienok, no legitímny názov podľa starých máp je práve Kráľova hora.

Lúka je vyššie spomínaným obľúbeným rekreačným miestom pre ľudí z bližšieho aj širšieho okolia. Nádherné výhľady na Hainburgský hrad, okolo ktorého sa obtáča rieka Dunaj, predtým ako prechádza na Slovenskú stranu, sem lákajú každoročne množstvo cyklistov, psíčkarov a šarkanistov. Naozaj podmanivý je západ slnka, ktorý si tu môžete vychutnať pri plápolajúcom ohníčku.

Aká je však história tohto populárneho miesta? Prečo táto typicky vyzerajúca lúka nesie meno kukuričák, keď široko ďaleko by sme kukuricu nenašli? Aby sme sa k odpovedi dopátrali, musíme ísť pekne od začiatku.

Pusta na Kinisperku

Počiatky osídlenia Kráľovej hory siahajú až do neolitu, čo potvrdili objavy archeologického prieskumu. Výhodná geografická poloha s blízkym Dunajom, a teda množstvom podzemnej vody, ktorá sa dostáva studničkami na povrch aj na tomto 281 m n. m. vysokom kopci, nezostali dlho nepovšimnuté pravekými ľuďmi. Vtedy však Kráľovu horu tvorili husté lesy a po lúke zatiaľ nebolo chýru ani slychu.

K vzniku lúky sa musíme presunúť o pár tisícročí dopredu, presne do roku 1635, kedy bolo územie súčasťou Pálffyovského Devínskeho panstva. V roku 1780 bola neďaleko potoka Suchej vydrice Karolom Hyeronymus Pálffym vybudovaná dedina Carlsdorf, a teda predchodca dnešnej Karlovej Vsi. Pramene presne neuvádzajú zmenu lesných porastov na pasienky či ornú pôdu, no môžeme sa domnievať, že to bolo práve v období Carlsdorfu, kedy teplá južná orientácia svahu a blízka voda ponúkali vhodné podmienky pre hospodárenie.

Prvý krát vieme Kráľovu horu nájsť na mape z roku 1870, kde sa miesto nazývalo Kónisgsberg či v karloveskom nárečí Kinisperk. Na tejto mape je Kráľova hora označená Uhorsky ako Puszta, a teda ak vychádzame z Maďarských tradícii, na pustách sa väčšinou choval hovädzí dobytok alebo iné spásajúce hospodárske zvieratá. V 30. rokoch 20-teho storočia na túto tradíciu pravdepodobne nadviazali aj obyvatelia vtedy už rozrastenej Karlovej vsi, ktorí si uvedomovali nedostatok paše v doline a hlavne v okolí vinohradov.

„Prvý krát môžeme Kráľovu horu nájsť na mape z roku 1870, kde sa miesto nazývalo Kónisgsberg či v karloveskom nárečí Kinisperk. Na tejto mape je Kráľova hora označená Uhorsky ako Puszta, a teda ak vychádzame z Maďarských tradícii, na pustách sa väčšinou choval hovädzí dobytok alebo iné spásajúce hospodárske zvieratá.“

Juniálesy v rytme hasičskej dychovky

Po založení pasienkového družstva známym farárom Ferdišom Jurigom, po ktorom dnes nesie meno jedno z námestí v Karlovej vsi, sa na území Kráľovej hory páslo intenzívne. V jednej z historických správ sa uvádza, že Kráľova hora hostila 80 až 100 kráv, ktoré mal na starosti obecný pastier Gusto Marek. Pre tento účel bola v 20. rokoch 20-teho storočia na lúke vybudovaná aj vahadlová studňa.

Už v tomto období si začali miestny obyvatelia uvedomovať rekreačný potenciál blízkej lúky. Každoročne sa sem ľudia prichádzali zabávať na juniálesy, kde sa tancovalo na hasičskú dychovku a popíjalo pivko od Karloveských výčapníkov. Okrem toho bola lúka počas voľných dní vyhľadávaným miestom trampov z Karlovky, ale aj Bratislavy.

Takto Kráľova hora fungovala až do roku 1938, kedy 22. novembra Devín a jeho širšie okolie, Longitál (dnešné Dlhé Diely) a Karlovu Ves obsadila rozpínajúca sa Nemecká ríša. Na juniálesy už nebol vhodný čas a takisto zanikol aj chov dobytka, ktorý sa až dodnes neobnovil.

Po skončení II. svetovej vojny sa však obnovili výlety turistov a trampov, neskôr skautov a modelárov, ktorí si na lúke skúšali svoje zmajstrované lietadlá alebo skladali skautský sľub.

Pestovateľské pokusy družstva

Kráľova hora neostala dlho bez povšimnutia. V 60-tych a 70-tych rokoch sa miesto vyhliadlo ako potenciálne pre rozsiahlu výsadbu čiernych ríbezlí. Lúku bolo však potrebné upraviť tak, aby sa vyrovnali svahy a zasypali všetky jarky. Pezinské melioračné družstvo následne lúku zarovnalo a spojené JRD Karlova Ves – Devín vystavala okolo lúky plot s betónovými stĺpmi, z ktorých sa niektoré zachovali dodnes.

Naši súdruhovia poľnohospodári sa aj tu, podobne ako ich kolegovia projektanti pri výstavbe Dlhých dielov, prerátali a na slnečnom južnom svahu lúky ríbezle dozrievali súčasne a tak rýchlo, že kým sa stihli obrať veľká časť opadla a prišla navnivoč. Tiež suché prostredie lúky nebolo vhodným pre vlhkomilné bobuľovité kríky, ktoré začali v nehostinnom prostredí hynúť.

Posledným klincom do rakvy bola pre ríbezle postupná výstavba sídliska v Karlovej Vsi, konkrétne častí Kútiky a Rovnice, a teda masívne vysťahovanie pôvodných obyvateľov z pod Kráľovej Hory do činžiakových domov. O ríbezle sa tak nemal kto starať, až bol nakoniec vyhlásený samozber pre najbližších obyvateľov.

„na slnečnom južnom svahu lúky ríbezle dozrievali súčasne a tak rýchlo, že kým sa stihli obrať veľká časť opadla a prišla navnivoč. Tiež suché prostredie lúky nebolo vhodným pre vlhkomilné bobuľovité kríky, ktoré začali v nehostinnom prostredí hynúť.“

Heslom minulého režimu bolo nevzdávať sa! Hlavy sa dali dokopy a pre plantáž sa vybrala vhodnejšia plodina, ktorá lepšie zvláda sucho a teplo.

Ako si už asi domýšľate, išlo presne o kukuricu, podľa ktorej dodnes miestny Kráľovu horu nazývajú. Pre nerentabilitu aj tento plán vydržal len niekoľko rokov. Neskôr sa už opustilo aj od motivačného hesla a lúku družstevníci radšej nechali napospas prírode a jej nezištným návštevníkom.

Novodobý trend všetko zastavať

Záhada „kukuričnej lúky“ je teda vyriešená, no to však ešte nie je z histórie lúky z ďaleka všetko.

Prichádza rok 1989, kedy sme si kľúčmi a nenásilne vyštrngali odstránenie komunizmu z Česko-Slovenskej vlasti. Počet obyvateľov Bratislavy rapídne stúpa. Najmä v novopostavených sídliskách akým sú spomínané priekopnícke Dlhé diely, budované už od začiatku 80. rokov. Pre ľudí sa blízky les stal vykúpením z betónovej džungle panelákov, a tak podobne ako iné priľahlé bratislavské lesy sa aj Kráľova lúka priradila k významnému rekreačnému stredisku výletníkov.

Aj keď by sa zdalo, že pohnuté roky má lúka za sebou, najťažšia skúška má ešte len prísť. Už v roku 2000 vedenie mesta na podnet investora zmenilo územný plán v prospech výstavby a po roku 2002 sa lúka z majetku zadlženej mestskej časti Devín dostala do súkromných rúk. Ako býva u nás samozrejme tradíciou, každý takýto pozemok sa dá speňažiť a stavebne využiť. Slovenský developerský gigant J&T sa spojil s vlastníkom pozemku lúky a naplánoval na mieste výstavbu rozsiahlej obytnej zóny.

V roku 2003 sa však zdvihla prvá vlna odporu obyvateľov k nenásytnosti developerov. Úrady až príliš ľahko povoľovali developerom ich stavebné zámery, čo by mohla mať na svedomí korupcia. Investor tak nechal plán ležať ladom, no len do tej doby kým sa situácia neupokojí.

V jednote je sila

Na jeseň roku 2010 bol na magistrát mesta podaný nový projekt, ale s rovnakým zámerom ako tomu bolo pre niekoľkými rokmi. V roku 2011 však občania udreli ešte väčšou silou, ako pri prvom pokuse Kráľovu horu zdevastovať. Spustila sa masívna kampaň, protesty, petície a k občanom sa pridali aj niektorí poslanci. Spolu sa vyzbieralo takmer 22 tisíc podpisov, čím sa petícia na záchranu Kráľovej hory stala najväčšou petíciou za záchranu zelene v Bratislave.

Veľká vďaka patrí najmä občianskej iniciatíve, ktorá celú kampaň na záchranu lúky rozbehla a musela čeliť nevšímavosti mnohých zástupcov verejnosti. Neskôr sa z iniciatívy stalo občianske združenie LÚKA, ktoré prevzalo dohľad nad plnením požiadaviek petície. Iniciatíva občanov si predstavovala legitímnu a finančne nenáročnú zmenu územného plánu, no primátor aj napriek vysokému počtu podpisov navrhol pozemky vymeniť, za Petržalské a Ružinovské, ktoré mali omnoho lukratívnejšiu polohu.

Tu je na mieste úvaha o tom, ako sa dá dostať k lepším pozemkom za omnoho nižšiu sumu. V konečnom dôsledku prípravy investora a developerov na túto situáciu boli pravdepodobne už dávno predtým, ako sa na obľúbenom rekreačnom mieste Kráľovej hory navrhlo stavať.

“ Iniciatíva občanov si predstavovala legitímnu a finančne nenáročnú zmenu územného plánu, no primátor aj napriek vysokému počtu podpisov navrhol pozemky vymeniť, za Petržalské a Ružinovské, ktoré mali omnoho lukratívnejšiu polohu. Tu je na mieste úvaha o tom, ako sa dá dostať k lepším pozemkom za omnoho nižšiu sumu.“

Nech už bola skutočnosť akákoľvek, prvého úspechu sa dostalo v júni roku 2012, kedy väčšina poslancov odsúhlasila dlhodobý prenájom pozemkov a odpustenie časti dlhu Devínu. Kráľova lúka prešla z rúk investorov do vlastníctva mesta v júli roku 2013, no pozemok bol na územných mapách stále vedení ako stavebný. Až v roku 2014 prijal označenie – zelený, a teda určený na rekreáciu a bez výstavby.

Je až neuveriteľné koľko si pomerne neveľká lúčka musela v priebehu dejín až do súčasnosti vytrpieť a predsa nám naše hriechy stále odpúšťa. Dokonca nás každodenne víta svojou prírodnou harmóniou, ktorá je ako balzam na dušu pre modernou dobou stresovaného človeka. Namiesto ríbezli a kukurice si lúka vypestovala vlastné plodiny ako černice, šípky alebo bazu, ktorým sa tu veľmi dobre darí.

Kráľova hora si dnes užíva časy pokoja a občianske združenie Lúka aj naďalej drží svoju ochrannú ruku nad našim prírodným pokladom. Každoročne usporadúvajú jarné upratovania, šarkaniády, dobové a iné akcie, ktoré robia lúku ešte príťažlivejším miestom pre odpočinok.

Návrat k prameňom

Aj keď sa zdalo, že pasienkárstvo sa na lúku od II. svetovej vojny nevráti, súčasný trend ochranárskych organizácii túto tradíciu prináša späť aj na Kráľovu horu. Magistrát hlavného mesta zabezpečil prvé mestské stádo oviec s názvom PressburgOvce.

Ide hlavne o prevenciu pred zarastaným lúky nepôvodnými náletovými a hlavne inváznymi drevinami, akými je napríklad pajaseň žliazkatý či krídlatka japonská. Lúka na Kráľovej hore je práve domovom pre mnohé druhy vzácnych a ohrozených rastlín, ktoré sú zapísané do Červeného zoznamu ohrozených a vzácnych druhov flóry Bratislavy. Na tieto rastlinné spoločenstvá sa úzko viaže aj prítomnosť viacerých vzácnych a chránených živočíchov, najmä hmyzu, obojživelníkov, plazov, vtákov a cicavcov.

Takéto rozmanité spoločenstvá fauny a flóry sú podmienené zachovaním pestrej krajinnej štruktúry, kde sa lesné komplexy striedajú s lúčnymi a lemovými spoločenstvami. Bez odbornej starostlivosti o tieto nelesné areály tak zanikajú prirodzené biotopy, ktoré sa tu vďaka spásaniu stáročia vyvíjali.

Jednou z organizácií, ktoré za pomoci domácich druhov zvierat realizujú pastvu v chránených územiach v okolí Bratislavy je aj Bratislavské regionálne ochranárske združenie (BROZ). Zameriavajú sa najmä na areál hradu Devín, svahy Devínskej Kobyly, okolie ostrova Kopáč a Národnú prírodnú rezerváciu Šúr, kde im spásanie lúk prináša už niekoľko rokov pozitívne výsledky.

„Projekt by mal slúžiť aj ako ekovýchova pre deti, ktoré budú môcť pomáhať s opaterou zvierat alebo prihliadať na výrobu syrových výrobkov, ktoré by sa priamo na mieste realizovali v drevenom ustajnení.„

V úzkej spolupráci so Štátnou ochranou prírody bude mesto na lúke osádzať drevené koly a následne oplotenie pasienka, ktoré bude posuvné.

Obyvatelia sa však nemusia báť, že prístup do niektorých častí lúky bude natrvalo zamedzený. Pasienky sa budú posúvať podľa potreby, no hlavne žiadna z týchto trávnatých plôch nebude trvalo oplotená.

Projekt by mal slúžiť aj ako ekovýchova pre deti, ktoré budú môcť pomáhať s opaterou zvierat alebo prihliadať na výrobu syrových výrobkov, ktoré by sa priamo na mieste realizovali v drevenom ustajnení.

Držíme aktivitám magistrátu mesta palce a pomaly sa z Kráľovej hory poberáme ďalej.

Pod zemou

Pred tým ako sa s Kráľovou horou definitívne rozlúčime, objavujeme v húští lesa pri lúke rôzne tuneli, šachty a jarky. Nebojte sa nejde o žiadnu tajnú výstavbu, v tomto má lúka už pokoj.

Tieto stavby vznikli ešte počas I. svetovej vojny, kedy mali delostrelecky chrániť Bratislavu a hlavne most cez Dunaj, keďže z Kráľovej hory bol veľmi dobrý výhľad na Rakúsku stranu.

Ide o bunkre a kaverny, ktoré môžeme rovnako objaviť na Kamzíku, Sitine, Lamači, Klepáči, Americkom námestí, nad Rösslerovým lomom a nad Dúbravskou hlavicou.

Rakúsko-Uhorská monarchia sa obávala blížiacej sa Ruskej armády, ktorá sa v roku 1914 dostala až príliš blízko na západ a mohla ohroziť mestá ako Budapešť a Bratislava. Ruské vojská však boli potlačené späť na východ ďaleko od Bratislavy, a tak kaverny neboli nikdy za svojim účelom využité.

Boli vybudované z veľmi kvalitného betónu a aj preto dnes niektoré vyzerajú akoby boli postavené len pred pár desiatkami rokov.

Na Kráľovej hore sa nachádzajú 4 takéto objekty o dĺžke 3 až 18 metrov s jedným núdzovým východom, ktorý tvorí vertikálna šachta s kovovým rebríkom. Medzi sebou sú poprepájané prístupovými zákopmi, ktoré dodnes môžeme v teréne dobre vidieť.

„Rakúsko-Uhorská monarchia sa obávala blížiacej sa Ruskej armády, ktorá sa v roku 1914 dostala až príliš blízko na západ a mohla ohroziť mestá ako Budapešť a Bratislava. Ruské vojská však boli potlačené späť na východ ďaleko od Bratislavy, a tak kaverny neboli nikdy za svojim účelom využité.“

Ľudia z občianskeho združenia Bunkre dokonca tieto historické pamiatky na Kamzíku a nad Dúbravkou zrevitalizovali a poskytli tak verejnosti možnosť nahliadnuť bližšie do vojenskej histórie.

Kaverny pri Kráľovej hore sú však z väčšej miery zasutené a predtým, aby si ich príroda zobrala celé, ich držia už len vyznávači paintballových hier. Útočisko si v nich našli aj netopiere, salamndre, žaby, líšky či iné menšie cicavce. Bunkre sa tak po storočí priradili k významným hibernačným miestam, ako napríklad staré opustené štôlne.

Kto vie, možno sa po úspechu obnovy bunkrov na Kamzíku postupne dočkajú obnovy aj Kraľohorské a v budúcnosti by mohli byť súčasťou jedného veľkého historického skanzenu.

Čo ukrýva prírodná rezervácia?

Od histórie si však ideme teraz oddýchnuť do lona prírody a príjemným lesom prechádzame až k Mokrému jarku. Ponad rovnomenný potok pretekajúcim jarkom vedie malebná drevená lávka, od ktorej nás cesta ďalej dovedie pod Švábsky vrch.

V okolitej krajine, ktorá sa na mapách označuje ako tzv. Švamperky, môžeme vidieť známky po starousadlíkoch a ich hospodárení s krajinou. Na miestnych lúkach sa dodnes pestujú plodiny alebo sú v poľovnom revíre. Kde tu sa objavujú aj malé chatky a domčeky. Niektoré sú opustené a do ďalších sa život opäť navracia.

Stáčame sa južne, smerom na Prírodnú rezerváciu Fialková dolina. Na jej začiatku stojí usadlosť, ktorú dnes jej nový majiteľ prerába na peknú vilku s rybníčkom ako z rozprávky.

Donedávna však miesto obýval jej pôvodný majiteľ, ktorý choval včely, pásol kozy a pritom si hral na píšťalku. V potoku pretekajúcom cez pozemok tohto hospodárstva gagotali husi a zo strechy hlasným kikiríkaním oznamoval ráno kohút so zástupom sliepok. Keď sa tu človek ocitol mal pocit, že sa vrátil v čase alebo prešiel na samotu v okrajových častiach Slovenska. Nad skutočnosťou, že je len pár kilometrov vzdialený od Devína či Bratislavy, by len neveriacky krútil hlavou.

„Donedávna však miesto obýval jej pôvodný majiteľ, ktorý choval včely, pásol kozy a pritom si hral na píšťalku. V potoku pretekajúcom cez pozemok tohto hospodárstva gagotali husi a zo strechy hlasným kikiríkaním oznamoval ráno kohút so zástupom sliepok. Keď sa tu človek ocitol mal pocit, že sa vrátil v čase“

Divoký charakter dodáva miestu aj spomínaná prírodná rezervácia, ktorú tvorí husto zarastený malý kaňon. Cez toto údolie tečie Nábrežný potok, ktorý za svoj čas vytvoril kaskády s malými vodopádmi.

Aj napriek skutočnosti, že sa Fialková dolina nachádza v 5. stupni ochrany, nás zarmútil pohľad na množstvá odpadu, ktoré sme sa rozhodli ešte počas jari odstrániť cez akciu jarné upratovanie Fialkovej doliny (viac sa môžete dočítať TU).

Čitateľ sa určite teraz pýta: „čo je na prírodnej rezervácii tajuplné?“. Na Fialkovej doline, okrem šíriaceho sa odpadu, tajuplné nie je nič. Na jej južnom okraji sa však nachádza jedna malá štôlnička. Jedná sa o krátku prieskumnú štôlňu, dlhú asi 4 metre, ktorá je na konci zatopená vodou.

Nakoľko sa nachádzame medzi starým a novým Devínskym kameňolom, štôlňa mala pravdepodobne slúžiť na zistenie kvality vápenca a posúdenie ďalšieho vývoja ťažby.

Táto pozoruhodnosť je zároveň aj bodkou za dnešným putovaním po tajuplných miestach Malých Karpát. Popri záhradách vyjdeme až ku zastávke MHD Starý kameňolom, odkiaľ sa môžeme vrátiť opäť na Dlhé diely a zakončiť tak okružnú cestu, alebo pokračovať v objavovaní ďalej.

„štôlňa mala pravdepodobne slúžiť na zistenie kvality vápenca a posúdenie ďalšieho vývoja ťažby.“

Dúfame, že sa Vám aj dnešný výlet páčil a ak by ste náhodou vedeli o spomínaných lokalitách, udalostiach, ľuďoch a pod. viac, neváhajte sa stým podeliť do komentáru, alebo nám zanechajte správu na emailovej či facebookovej adrese.

Veľká vďaka patrí Lívii Poláchovej, predsedkyni O.Z. Lúka, ktorá nám poskytla informácie a historické fotografie k sekcii o Kráľovej hore. Vďaka patrí tiež zanietenému amatérskemu historikovi a dlhoročnému Karloveštanovi na dôchodku pánovi Matúšovi Šrámkovi, ktorý poskytol historické fotografie.

Prajeme krásne zážitky pri objavovaní fascinujúceho sveta, našej karpatskej krajiny!